Po pravej ruke som zbadal chlapca, možno o niečo staršieho ako moje štvorročné krstňa Alexko. Chlapček s chorými nožičkami o barlách ku mne hrdo kráčal s obrovským úsmevom na tvári. Na ten jeho pohľad ale nezabudnem, úplne sa mi dostal pod kožu, až ma tak zvláštne zamrazilo. Taký víťazný akoby hovoril: „Hej ty, pozri čo ja dokážem!". Očividne sa trápil, nožičky sa mu podlamovali, bolo vidieť, že si na barle ešte len zvyká. Vôbec to ale na sebe nedal poznať. Vyzeral akoby sa práve naučil bicyklovať a hneď by aj obišiel celý svet. Za chlapcom v závese pyšná mamička, z ktorej šťastie a láska k synovi vyžarovali na kilometre. Jednoducho neviem, nemyslím, že som nejaká padavka. Ako niekedy mi zviera hrdlo pri Rozborilovom Modrom z neba. Priznávam, že som si aj poplakal, keď si pán Boh povolal nášho kapitána Paľa, ale myslím, že to chlapské potlačenie emócií a snaha povzniesť sa nad veci, u mňa ešte funguje.
Toto však nie, toto ma dostalo. Ostal som ako z kameňa, vôbec som nevedel, aký pohľad mu mám opätovať. Zahanbene som sadol do auta a odišiel preč. Jednoducho som to vôbec nezvládol. Hanbil som sa sám pred sebou. Akože ja sa idem sťažovať niekomu, že mám problémy, že mám plné zuby všetkého a všetko ma bolí? Do kúta sa hanbiť! Vôbec toho chlapca nepoznám, netuším, či ho ešte uvidím, ale celkom určite mi je veľkým príkladom.
